Na začiatku bolo slovo. Áno, informácie o živej strave k nám postupne prichádzali z rôznych zdrojov. Nevenovali sme im pozornosť, dokonca predstava, že by sme sa mali takto čudne stravovať, nás pobúrila. Nechceli sme o tom ani počuť. Čo sme zajace?

Manžel bol zástanca nezdravých potravín a moje snahy oživiť našu kuchyňu chladnokrvne odmietal. Kuracina – to nie je ani mäso a tzv. zdravšie chleby so semiačkami jesť nikdy nebude. Vraj mu nerobia dobre na zuby.  Prevažovala bravčovina a slaninka s klobáskou boli častými hosťami na našom stole.

Raz ho však zaujala informácia, že vitariáni majú VIAC ŽIVOTNEJ ENERGIE. S hnusom ochutnal moju raw pohánkovú kašu a celkom neočakávane si povedal, že to predsa len skúsi. Po týždni 50% vitariánstva sa rozhodol, že nebude strácať čas a skočí na 100%.

Bol to šok. Pre všetkých. Nadišli ťažké časy. Môj manžel je pracovitý, zásadový človek a veľmi rigorózny. Ak sa pre niečo rozhodne, len tak necúvne. Pre neho nastalo obdobie rýchlej detoxikácie, ktoré je  spojené s bolesťami hlavy, hladom, nervozitou, a pre mňa obdobie nocí strávených na internete a v kuchyni, aby som nasýtila hladného muža. (Pojem „hladný muž“  pozná azda každá  žena ).

Všetko išlo veľmi rýchlo a naša kuchyňa sa menila za pochodu. Oboznamovali sme sa s novými potravinami, hľadali recepty a snažili sme sa pripravovať jedlá, ktoré by nám ako-tak chutili. Bolo to veľmi náročné a dodnes nepochopím, čo všetko bol môj manžel schopný zjesť. Po prvých dvoch mesiacoch sme sa začali dostávať do normálu, manželovi sa ustálila váha, ja som sa naučila trošku “nevariť“  a tvoriť vlastné recepty podľa našich chutí. Postupne prichádzali aj sľúbené benefity - upevnenie zdravia a očakávaná  životná energia.